Ako sú na tom slovensko-maďarské vzťahy? Naozaj sa naše národy tak neznášajú, alebo všetok rozruch vyvoláva len pár slovenských politikov? Až doteraz som si myslela, že pravdou je druhá možnosť. No potom k nám do školy prišli na diskusiu dvaja maďarskí historici.
Kto by čakal dvoch starých Uhrov, snažiacich sa prítomné publikum presvedčiť o maďarskom práve na znovuzjednotenie Uhorska, mýlil by sa. Páni István Kollai a Csaba Zahorán mohli byť maximálne tridsiatnici, prvý hovoril slušne po slovensky a druhý skvele po česky a na GBAS prišli v rámci Žilinského literárneho festivalu prestaviť svoju knihu o spoločnej minulosti Maďarov a Slovákov a popri tom ešte trochu podebatiť o tom, ako to teda je s našimi vzťahmi.
Celé sa to začalo mierumilovne, hostia porozprávali, kde študovali a ako sa darí ich knižke (je vypredaná). No potom prišiel na pretras Felvidék a moje ilúzie sa začali rozpadať.
Len stručne: Felvidék je historické označenie pre Slovensko ako časť Uhorska, a (bohužiaľ?) zároveň aj hovorové maďarské označenie Slovenskej republiky. Toho sa s odhodlaním chytajú niektorí politici (slovenskí, samozrejme) a vykladajú si to tak, že Maďari nás chcú zbaviť samostatnosti a pripojiť Slovensko k Maďarsku.
Kollai a Zahorán sa s tým nebabrali a hneď na úvod sa nás spýtali, či nám Slovákom takéto pomenovanie našej republiky prekáža. Podľa hostí totiž v Maďarsku Felvidék znamená jednoducho označenie geografickej oblasti. Nič viac. Žiadne dobyvateľské snahy, žiadne sny o „Veľkom Uhorsku“. Tá otázka sa zdala byť úplne zbytočná.
No potom skadiaľsi zaznela námietka. My predsa už deväťdesiat rokov nie sme časťou Uhorska. Žiadna Horná zem, žiaden Felvidék. Slovensko. Prečo by si to Maďari nemohli zapamätať? Sú ešte stále v minulosti, to je ich najväčšia chyba. Nevedia sa od nej odpútať a vykročiť do budúcnosti (v ktorej sa voláme Slovenská republika). Ten názov je zastaraný. Ten názov je nesprávny. Odrazu sa nám vôbec nepáči.
Na tieto výhrady (či rovno výčitky?) nezabral ani argument hostí o používaní podobných pomenovaní ako Spiš, Gemer či Sedmohradsko, ani pripomienka, že Felvidék je spomínaný len niekedy, hovorovo, a v oficiálnych vyhláseniach vôbec nie (teda, pokiaľ nejde o radikálov, ktorých by naozaj Uhorsko radi obnovili a ktorých je ako šafranu). Keď Zahorán vysvetľoval, že Felvidék sa najčastejšie používa ako prídavné meno v spojení so slovenskými Maďarmi, z publika konečne zaznel súhlas. Vraj čo je nás do toho, ako Maďar volá Maďara.
Pre mňa bolo jednoznačné nasledovné zistenie: to my sme tí, čo sa nevedia odpútať od minulosti. Pocit ohrozenia z maďarskej strany v nás pretrváva už od 19. storočia a my nie a nie sa ho zbaviť. Prečo inak by sme si pôvodne neutrálny názov Felvidék interpretovali ako ohrozenie štátnosti? Navyše, ak to slovo pre maďarskú verejnosť skutočne neznamená nič viac, čo by nás malo byť do toho, ako Maďar volá čokoľvek?
Nič nie je čiernobiele, a bielo-modro-červeno-zelené vzťahy Maďarska a Slovenska už vôbec nie. Až doposiaľ som si myslela, že sú to najmä politici, sledujúce svoje mocenské záujmy a hon za percentami vo voľbách, kto produkuje mýtus o xenofóbii a odporu medzi týmito dvoma národmi. No utorková diskusia ukázala, že čosi z toho konfliktu je v nás. Nie veľa a nie v rozsahu prezentovanom médiami, ale kým tu je, ten mediálno-politickí konflikt bude mať z čoho rásť.
Beseda bola sprievodným podujatím Žilinského literárneho festivalu. Uskutočnila sa v utorok 7.10. 2008 na pôde Bilingválneho gymnázia Milana Hodžu v Sučanoch.
Bielo-modro-červeno-zelená realita
