Kiná v Martine – Filmy a program

Politické problémy a aféry sú pre filmárov lákavou témou. Sydney Pollack si vo svojom najnovšom filme zvolil práve túto tému a rozpráva príbeh o plánovanom atentáte na jedného afrického prezidenta. Ako to už v takýchto prípadoch býva, záujem o smrť významnej osobnosti má pomerne dosť veľa ľudí (v priamo úmernej závislosti od dĺžky filmu). Tlmočníčka Sylvia (Nicole Kidman) náhodou (?) vypočuje rozhovor o plánovanom atentáte, ktorý sa má uskutočniť počas prezidentovho prejavu pred Valným zhromaždením OSN. S tým, čo počula sa obracia na patričné miesta (rozumej: rôzne zložky výkonného a byrokratického aparátu) a roztáča sa kolotoč pátrania, paranoje, prekrúcania a zatajovania informácií: to všetko kvôli jednému jedinému cieľu - zabrániť atentátu. Sydeny Pollack sa Tlmočníčkou vracia k žánru politického thrilleru po snímke Tri dni Kondora z roku 1975, pričom politické témy sa v rôznych podobách a polohách objavujú aj v jeho filmoch Takí sme boli (1973), či Náhodné stretnutia (1999). Tlmočníčka sa na prvý pohľad javí ako veľmi zručne nakrútený a remeselne kvalitne zvládnutý film s príbehom, ktorý pri troche šťastia dokáže zaujať a upútať. Politická línia filmu je v záujme diváckej atraktívnosti doplnená melodramatickou. Ale stačí to na hodnotný film? Po príbehovej stránke je Tlmočníčka (v obidvoch líniách, aj politickej, aj melodramatickej) znôškou banalít a klišé. Dostávame sa teda k v podstate základnému problému Tlmočníčky a tým je scenár. Martin Stellman a Brian Ward napísali scenár, ktorý sa im po skoro všetkých stránkach rozpadol pod rukami. Rozhodnutie riešiť film cez 2 línie sa podľa výsledku javí ako pomerne nešťastný krok. Postavy nedostávajú dostatok priestoru na to, aby boli vykreslené vierohodne. Veľmi skratkovité vykresľovanie postáv (trauma z minulosti ako determinant konania a zmýšľania) neumožňuje prienik do fiktívneho sveta príbehu. Postavy nemajú ľudský rozmer, sú veľmi ploché a dvojrozmerné. Skutočne, znôška klišé, ktoré "tvoria charaktery" nefunguje. Ani herci kalibru Seana Penna a Nicole Kidman nedokážu vytvoriť postavy, s ktorými by sme sa mohli aspoň ako tak stotožniť. Iste, sú to ľudia, majú ľudské problémy (niektoré nie nepodobné našim - strata milovanej osoby), o nich však iba vieme, necítime ich, neprežívame ich s nimi. Z tváre Seana Penna, ktorý počas celého filmu v rámci hereckého prejavu predvedie rôzne podoby jednej tváre (ustaraná, zranená) emócie príliš nevyčítame. Verbálne podanie všetkých tráum a emócií, medzi ktorými sa postavy (údajne) zmietajú nie je dostatočné na to, aby to bolo vo filme cítiť. Herecký prejav Penna a Kidmanovej trpí pod nánosom schematickosti príbehu a ich charakterov. Tie im bohužiaľ neumožňujú predviesť viac, ako máme možnosť sledovať. Ich spoločné scény často spadajú do prehnane patetických a kŕčových sfér (scéna dialógu cez telefón, keď Penn sleduje Kidmanovú z bytu naproti vyznieva pomerne komicky). Syndrómom schematickosti trpia aj dialógy. >>> viac info o filme na www.kinema.sk <<<