Kiná v Martine – Filmy a program

V súvislosti s premiérou najnovšieho filmu slovenského režiséra Martina Šulíka Slnečný štát sa vynára množstvo otázok a problémov týkajúcich sa nielen samotného filmu, ale aj širších kontextov, v ktorých film figuruje a o ktorých určite stojí za to rozmýšľať a hlavne hovoriť a diskutovať. V nasledujúcom texte sa teda pozrieme na viacero z týchto otázok. Aj keď je zrejmé, že nie je možné dospieť k jasným a "objektívnym" záverom, pokúsim sa aspoň predostrieť niekoľko hlavných momentov ohľadom filmu ako takého, ale aj širších kontextuálnych súvislostí. Slnečný štát je v poradí siedmy celovečerný film režiséra Martina Šulíka. Šulíkovi sa v porevolučnom období podarilo ako jedinému slovenskému filmárovi preraziť nielen doma, kde sú jeho filmy ako Neha, Záhrada, či Krajinka prijímané ako odbornou, tak aj laickou verejnosťou, ale aj v zahraničí. Tento moment je pre ďalšie uvažovanie nesporne mimoriadne podstatný, ale vrátime sa k nemu neskôr. V každom prípade máme česť s talentovaným filmárom, ktorý divákovi má čo povedať a činí tak spôsobom, ktorý rozhodne stojí za pozornosť. Pozrime sa, ako je to v prípade Slnečného štátu. Dej filmu je situovaný do súčasnej Ostravy, v ktorej sa stretávame s, ako hovorí podtitul filmu, "hrdinami robotníckej triedy". Sledujeme teda príbeh(y) štyroch chlapov, ktorí v porevolučnej súčasnosti prišli o prácu v továrni. Práve fakt, že príbeh sa odohráva v priemyselnom meste a že postavami sú "každodenní hrdinovia" je dôležitý pre naladenie sa na vlnu filmu. Predkladané sú nám postavy a svet, ktoré väčšina z nás dôverne pozná, ak nie priamo na vlastnej koži, tak zo svojho blízkeho okolia. Napriek tomu, že od roku 1993 žijú Česi a Slováci v dvoch samostatne fungujúcich (slnečných?) štátoch, hranice medzi nimi sú oveľa menej výrazne ako v prípade iných štátov. Blízkosť a zároveň vzdialenosť dvoch národov, ktoré ešte pred 16 rokmi žili spoločne v rámci jedného štátu, je jednou z tém Šulíkovho filmu. Zároveň však pre diváka predstavuje moment priblíženia a možnosti stotožnenia sa s postavami a preniknutia do reality filmu a príbehu. Ďalším faktorom, približujúcim film divákovi, je jeho časové situovanie, teda súčasnosť. Tým sa film stáva dostupnejší a otvorenejší aj voči divákovi mladšej generácie, ktorý si už nepamätá na vlastnej koži obdobie totality, pretrvávajúce u nás do roku 1989. A aj keď sú postavy filmu predstaviteľmi generácie strednej, teda aj po revolúcii sú ešte v aktívnom veku, má mladý divák možnosť vcítiť sa do filmu a prijať príbehy postáv, ktoré mu možno pripomenú rozprávanie jeho rodičov. Rozprávanie miestami zábavné, miestami smutné. Vždy však rozprávanie o živote. Po prepustení z továrne sa Karel (Oldřich Navrátil), Tomáš (Ivan Martinka), Vinco (Luboš Kostelný) a Milan (Igor Bareš) rozhodnú zaobstarať si nákladné auto a živiť sa ako sťahovači a počestní cestujúci starožitníci. Nič však nie je také jednoduché, ako na prvý pohľad vyzerá. Keď auto kúpia, musia ho najprv upraviť do žiadanej podoby (nechať ho posprejovať, aby vyzeralo moderne), nahrať znelku ohlasujúcu ponuku ich služieb a zohnať zákazku. Všetky tieto počiatočné úskalia spoločne zdolajú, vynorí sa však množstvo ďalších, ktoré budú musieť zvládnuť. Problém práce, resp. nezamestnanosti je prvý, s ktorým sme ako diváci vo filme konfrontovaní. Z hľadiska scenáristickej a dramaturgickej výstavby je táto skutočnosť pochopiteľná. Práve tento moment totiž spája "hrdinov" snímky. Sú to kolegovia z práce, ktorí sa po prepustení nerozídu, ale rozhodnú sa spoločne riešiť situáciu, v ktorej sa (spoločne) ocitli. Každý z nich je však iný, každý má svoje rodinné zázemie, problémy, a starosti. Tomáš má problémy so ženou Martou (Petra Špalková) a musí uživiť dvoch synov. Milan sa zase musí starať o svojho syna Bandyho (Martin Jůza), ktorý po matke (Anna Šišková) "zdedil" záľubu v alkohole a má problémy v škole. Pre Karla je zase "kresťanská výchova dosť drahá". Ako veriaci človek žije s manželkou a štyrmi dcérami a musí pre nich zarábať na živobytie. No a nakoniec Vinco vo svojom veku nevie nájsť stálejšiu partnerku a usadiť sa. Všetci štyria žijú vlastné životy, ktoré majú určité styčné body, ale napriek tomu, ako to už býva, sú absolútne odlišné. Ako vidno z predchádzajúceho textu, v snímke je pomerne veľa postáv a tým pádom aj veľa možností ako sa v nej stratiť. Na to, aby sa jednotlivé línie nerozpadali na drobné čiastočky, ale pôsobili kompaktne, je treba kvalitný scenár, ktorý Slnečnému štátu rozhodne nechýba. Autorom je sám Šulík, v spolupráci s Marekom Leščákom a Alice Nellis (ktorá sa vo filme objaví aj v cameo úlohe ako sestrička v nemocnici). Pri scenári je zaujímavé všimnúť si niekoľko skutočností. Podľa slov režiséra, príbeh bol pôvodne písaný na Bratislavu. Z finančných dôvodov (k tejto téme sa ešte vrátime) však nebolo možné projekt realizovať na pôvodne plánovanom mieste. Výber náhradnej lokácie padol na Ostravu, scenár sa teda prepisoval priamo na ostravské reálie. A tu sa stretávame s zaujímavou ambivalenciou. Príbeh, aj keď je lokalizovaný do veľmi konkrétneho a špecifického m(i)esta, je natoľko univerzálny, že nie je viazaný čisto výhradne na lokalitu, v ktorej sa odohráva. Zjednodušene povedané, ostravský kolorit prezentovaný vo filme je udržovaný v takej miere, že aj divák žijúci mimo Ostravy nemá problém s nezrozumiteľnosťou príbehu. Aj keď je ostravský dialekt a celková atmosféra a prostredie mesta zachytené a podané veľmi vierohodným a autentickým spôsobom, nemáme problém vnímať príbeh a rozumieť mu. Téma je vlastne natoľko univerzálna, že by ju nemal problém prijať ani divák v zahraničí. Filmy s podobnou tematikou nachádzame aj v iných národných kinematografiách, ako konkrétny príklad nám môže poslúžiť britský film Do naha. Medzi oboma filmami môžeme nájsť viacero paralel, čomu sa však venovať nebudeme. Poslúži nám iba na dokumentáciu univerzálnosti a zrozumiteľnosti príbehu, napriek špecifickej atmosfére a nálade daného miesta, do ktorého je situovaný. Pozrime sa teraz na ďalšie otázky vyvstávajúce v súvislosti s príbehom a scenárom. O priestorovom zasadení sme už hovorili. Ďalším zásadným momentom je časové zasadenie. Je mimoriadne zaujímavé sledovať, ako sa s týmto problémom tvorcovia vysporiadali. Súčasnosť, v ktorej žijeme a ktorú tým pádom dôverne poznáme, sa im totiž podarilo zachytiť rovnako autenticky a vierohodne, ako prostredie. U Šulíka a Leščáka sa prejavuje nesmierna pozorovacia schopnosť, keď dokážu odsledovať jednotlivé situácie, spôsob konania, zmýšľania a reči postáv a podať ich tak, aby divák nemal pocit vykonštruovanosti. Skrz tento fakt otvárajú v slovenskej ponovembrovej kinematografii úplne nový problém, ktorý je aj v českej tvorbe akoby opomínaný. Ide o reflexiu súčasnosti. Na Slovensku bolo zopár pokusov o otvorenie tejto otázky, všetky však vyzneli do prázdna. Šindelkov film Zostane to medzi nami mal výrazný problém so zachytením súčasnosti takej, ako je naozaj, rovnako ako Borušovičovej pokus Vadí nevadí. Oba spomínané projekty stroskotali aj na tomto prvku. Šulíkovi s Leščákom sa však úspešne darí prekonávať túto bariéru medzi filmom a divákom práve vďaka spomínanej pozorovacej schopnosti. Z ich príbehu v podobe, v akej sa s ním ako diváci stretávame, totiž cítiť prirodzenosť situácií, konfliktov, konania a zmýšľania postáv, čo bohužiaľ v prípade Šindelkovho a Borušovičovej filmov absentovalo. Za tým, čo sledujeme, necítime zložité konštrukcie, ktoré sa v konečnom dôsledku míňajú účinkom. Naopak, dialógy ako aj celý príbeh sú napísané s nesmiernou ľahkosťou a vďaka tomu pôsobia realisticky, čo je pre film nesporne obrovským prínosom. Zároveň nakoľko ide o tragikomédiu, bolo dôležité zvoliť správny pomer medzi tragédiou a komédiou. Jednotlivé epizódy bolo treba dramaturgicky ošetriť tak, aby nepôsobili nekompaktne, ale aby vytvárali súdržný celok. Aj tento problém je však v Slnečnom štáte vyriešený s ľahkosťou a bezprostrednosťou, ktorá tak evidentne chýbala napríklad Hřebejkovmu Horem pádem. Pomer tragična a komična je v Šulíkovom filme vyvážený s majstrovskou presnosťou. Tragické scény nie sú zbytočne exponované do extrémnych polôh a nepôsobia tak na diváka pateticky, prehnane sentimentálne, či melodramaticky. Úspešne sa im darí zobrazovať problémy postáv tak, aby ich divák dokázal prijať bez toho, aby si pomyslel, že taký život proste nie je. Smutné momenty sú vyvážené veselšími, ktoré takisto nevytŕčajú z celkovej koncepcie príbehu. Humor vo filme nie je Jarchovsko-Hřebejkovský, či Svěrákovský láskavý. Je inteligentný a veľmi realistický. Neprikrášľuje samoúčelne situácie len preto, aby neboli príliš tragické. Ideálnym príkladom môže byť dialóg Milana a Bandyho učiteľa, v ktorom sa rieši závažná problematika, no napriek tomu je odľahčený humorom, ktorý nepôsobí v danej situácii neprirodzene, samoúčelne, ale práve naopak, veľmi autenticky. Jednotlivé epizódky sú teda pospájané tak, že pôsobia veľmi prirodzene. Život je tu vykreslený s nadhľadom jemu vlastným, aj keď sa v ňom riešia existenciálne otázky. Okuliare, cez ktoré sa Šulík s Leščákom (a my s nimi) pozerajú na svet a svoje postavy nie sú ani čierne, ani ružové. Sú priehľadné a poskytujú veľmi presný a trefný obraz skutočnosti. Obraz, ktorý (nielen) v slovenskej kinematografii tak veľmi chýba. >>> viac info o filme na www.kinema.sk <<<