Ako ste už určite počuli v televízii Markíza, prípadne si prečítali v tlači alebo na internete, časopis Gymlet z martinského Lettrichovho gymnázia je absolútnym víťazom Štúrovho pera, kde sa hodnotili stredoškolské časopisy za rok 2004.
Jednou z cien, ktoré sme dostali bola možnosť natočiť vlastný spravodajský príspevok do televíznych novín Markízy. Samozrejme, túto možnosť sme využili hneď, ako to bolo možné.
Už na Štúrovom pere sme sa spoznali s obľúbenžm moderátorom Markízy, Patrikom Hermanom, ktorý nám s celou akciou pomáhal – od dohodnutia termínu až po samotnú realizáciu.
S termínom nikto nemal problém – zhodli sme sa na prvýkrát. 10 – 12. august.
Čo sa týka počtu gymleťáckych „redaktorov“, pôvodný počet boli traja. Po krátkej dohode sa počet zmenil na päť.
Vo formácii Boris Hlaváč, Peťo Frlička, Filip Struhárik, Barbora Lichtmanová a Mirka Kamenická sme sa vybrali skoro ráno vlakom do Bratislavy. Cesta bola fajnová. V poloprázdnom rannom rýchliku sme sedeli štyri hodiny. Pre niektorých bola cesta chvíľkami utrpením, pretože vo vlaku sa nenachádzal jedálenský vozeň :-). Počas tejto dlhej a „namáhavej“ cesty sme mali jednu ťažkú úlohu – vymyslieť témy pre natáčanie príspevku do televíznych novín. Nálada v kupé bola skvelá, no o tvorivosti sa toľko hovoriť nedá. Blížili sme sa ku Bratislave a tak nám nezostávalo nič iné, len poriadne zapnúť mozgové závity a niečo vymyslieť. Ako by povedal náš pán riaditeľ, všetko sa dá, len treba chcieť – nakoniec sa to podarilo aj nám a ešte pred príchodom do Bratislavy bolo tém neúrekom :-). No a už to prišlo, konečná stanica. Všetci plní očakávaní sme vystúpili z vlaku a vrhli sa na parkovisko, kde už čakal na všetko pripravený Paťo Herman aj s taxíkom. Naša cesta pokračovala už v autách do hotela, kde sme sa vyložili a hneď na to do hlavnej budovy televízie Markíza. Tam nás privítal sám generálny riaditeľ Repčík, šéf spravodajstva, u ktorého sme dohodli témy, a iný pocestní :-). Našou témou, ktorej sme sa po tieto tri dni venovali bolo Zhoršenie dopravnej situácie v Bratislave po uzavretí Prístavného mostu. Takáto situácia mala nastať už v piatok 12. augusta, takže naša téma bola aktuálna.
V stredu sme si obvolali respondentov, ktorých sme chceli vyspovedať pred kamerou. Po obvolávačkach nastala najťažšia úloha dňa – scénar, na ktorom sme pracovali až do večera. Nakoniec sme všetko stihli a dokonca nám zostal aj čas na večerné nákupy a návštevu reštaurácií v bratislavskom Auparku. Po poriadnom najedení a obehnutí všetkých „potrebných“ obchodov sme sa vrátili naspäť do hotela. Pred spaním sme sa, samozrejme, stretli na izbe, kde sme rozobrali všetko možné čo sa len dalo, ale hlavne sme si približne rozdelili úlohy pri natáčaní reportáže.
Štvrtok, 11. augusta.
Raňajky boli rýchle, hneď po nich nás pred hotelom čakali taxíky, ktoré mali tajnú úlohu – odviezť piatich „kandeliarov“ do Markízy. Po príchode nás Paťo zoznámil s kameramanom Paľom, ktorý sa nám venoval počas celého dňa. No čo viac riešiť, ide sa do terénu...
Natáčanie prebiehalo hladko. Respondenti odpovedali na naše otázky väčšinou tak, ako sme si plánovali. Už vtedy sme vedeli, že sa to určite bude dať použiť... Po dokrútení rozhovorov prišli na rad Standup – y, úvodný a záverečný. Natáčali sme pritom presne naopak.
Ani to však nebol pre nás žiadny problém, no trvalo to trošku dlhšie ako rozhovory – muselo to byť jednoducho profesionálne. Za odmenu sme dostali možnosť exkurzie po televízii. Boli sme na miestach, kam sa obyčajný smrteľník asi len ťažko dostane (jedine počas dňa otvorených dverí). Videli sme štúdio spravodajstva a počasia, spoznali sme tiež, aký je život v štúdiu „Doma s Markízou“ a zatelefonovali sme si z kakaofónu.
Večer však prišiel zaslúžený oddych a jedlo :-). Na hoteli zábava stále gradovala, no prišiel čas aj na to smutnejšie. Dobrý spolužiak, priateľ, redaktor a bývalý šéfredaktor časopisu, Peťo Frlička alias Frľo totiž odchádza na desať mesiacov do Brazílie. Počas dnešného večera sme si ho ešte užívali naplno. Každý sa s ním mal možnosť porozprávať o čom potreboval. Najviac som to využil ja (Boris) a Barbora. Peťo mi dal rady do života, rady ohľadom časopisu, ako ho ešte vylepšiť a akým chybám sa vyvarovať. Ku rozhovor Frľo a Barbora sme sa bohužiaľ s „mikrofónom“ nedostali :-).
Po týchto rozhovoroch sme sa uložili do ustlaných hotelových postieľok. Netrvalo dlho a už sa nám snívali markízácke sníčky :-D.
Piatok, 12. augusta – veľké finále.
Prvý som sa zobudil jednoznačne ja. Už o 6:00. Prečo? Mal som „tajné“ stretnutie s kamarátom, ktorý ma zaviezol na rekonštruovanú bratislavskú lanovku. Tam sme sa poprechádzali, porozprávali. Bolo o čom. Kamarát vlastní totiž tlačiarenskú spoločnosť a tak som s nín dohodoval tlačenie časopisu (ak všetko vyjde, tlačiť sa bude kvalitnejším spôsobom, na film – nie na pauzáky, pričom cena tlače zostane takmer rovnaká).
Po návrate na hotel začalo rýchle balenie, raňajky, potom nasledovala kontrola izieb (či sme niečo nezabudli a pod.) no a ako každý deň, pred hotelom nachystané dva taxíky. Smer jasný – Markíza! Po príchode sa začalo veľké finále – zostrih natočených reportáží z 20 minút na minútu dvadsať. Bolo to ťažké – traja respondenti, dva standup – y, anketa a k tomu všetkému aj graf vyťaženosti bratislavských mostov. S veľkou pomocou Paťa sme to zvládli a naša reportáž dostala podobu, v akej bola vysielaná.
Pred odchodom sa s nami prišiel rozlúčiť okrem Repčíka aj náš kameraman a dokonca sa ukázal aj bývalý minister hospodárstva Pavol Rusko. Našou poslednou atrakciou bola návšteva budúceho sídla Big Brother a rozlúčka s Paťom. Potom nám bohužial už nič nebránilo rýchlo opustiť hlavné mesto Slovenska. Pred vlakovou stanicou sme sa museli definitívne rozlúčiť aj s Frľom a postaviť sa do radu na cestovný lístok.
Pôvodným plánom bola cesta špeciálnym vlakom Inter City (IC), ale keďže voľné miesta pre nás by sa našli už iba vo vagóne prvej triedy (cesta by nás vyšla na 500 Sk), zvolili sme lacnejšiu cestu – rýchlik Turiec, opäť bez jedálenského vozňa.
Nastupovanie bola naozaj zábava, vlak sa ku nám dovalil netradične, lokomotívou na konci. Celá stanica sa vrhla do vlaku a kto nemal miestenky, musel stáť - teda my :-(. Ako sa vraví „kto hľadá nájde“, podarilo sa nám nájsť jediné voľné miesta vo vlaku – v poslednom vagóne. Tam sme prežili takmer celú cestu až po Žilinu, kedy sa zjavila milá pani sprievodkyňa a z vagóna nás vyhnala. Dôvod? „Ujo“ Slota si privlastnil posledné vagóny z rýchliku a nechal si ich u seba v Žiline :-).
Nakoniec sme sa rozlúčili aj my a rozišli domov.
Tak sa skončil pekný prázdninový výlet do Bratislavy. Myslím, že všetci sme boli spokojný tak ako s výletom, tak aj s odvysielaným spravodajským príspevkom.
V závere by som ešte rád spomenul, že našou ďalšou cenou, ktorú sme získali je víkendový pobyt na chate Slovenského syndikátu novinárov v Sklených Tepliciach. Možnosť oddýchnuť si na tejto chate sme zatiaľ ešte nevyužili, no verím, že už čoskoro budeme môcť napísať článok zážitkov aj o tomto výlete...
Celá akcia bola fotená – fotky si môžete pozrieť v galérii. Záznam z televíznych novín nájdete na www.markiza.sk.
