V stredu ráno, 21.2. 2007, sa skupina približne 30 študentov a 4 profesorov (p. riaditeľ Libo, p.p. Talapka, p.p. Behúňová a p.p. Žingor) stretla v jedálni školy za jediným cieľom. Bola ním cesta do vzdialených krajov. Konkrétne do Opavy. Účelom našej cesty mal byť výmenný pobyt u študentov z Mendelejevovho gymnázia.
Keď sme asi o 8:30 vyrazili z konečnej zastávky na Ľadovni, nik ani len netušil, aká bude naša cesta zdĺhavá. Vyrazili sme totiž trochu skoro a tak sme mali až enormne dlhé prestávky v nákupných centrách Ikea a Globus, aby sme do ich školy neprišli príliš skoro. Nálada v autobuse však bola pomerne veselá, Kubko nám hral na gitare a ujo šofér nám pustil Snowborďákov. Nakoniec sme na miesto dorazili okolo pol tretej a hneď sme sa šli naobedovať(ehm k niektorým obedom sa radšej nevyjadrujem...mali tam na výber tri obedy a my sme vždy dostali ten najhorší). Keď sme dopapkali, rozdelili nás k príslušným Opavčanom a všetci sme sa rozpŕchli do našich nových domácností. Večer každý trávil po svojom, ale ráno sme už my – Slováci - museli byť nastúpení pred školou, pretože na nás čakal mestský primátor. Síce nám v úvode povedal, že nás nechce nudiť zbytočnými rečami, myslím, že svoj sľub nedodržal. Po jeho bezpochyby zaujímavom výklade sme sa mali prejsť mestom, ale začalo pršať, a tak z toho nič nebolo. Nakoniec sme teda zašli len do múzea, ktoré sídlilo oproti škole. Tu sme sa mohli ´kochať´ nespočetným množstvom vypchatých zvieratiek (chúďatká), starých mečov a kadejakých listín a obrazov. No aké impozantné....
Potom na nás opäť čakal obed v škole a po ňom sme sa vydali do Hradca. Bol to taký chutný hrádoček, ktorý obkolesovala fakt pekná príroda. Tu sme sa najskôr mohli vybehať, pofotiť, prípadne zhadzovať profesorov zo zábradlia. Potom nás čakala prehliadka hradu a k tomu samozrejme aj záživný výklad. Nakoniec sme sa vrátili opäť do školy, kde si nás znova prebrali českí kolegovia (poniektorí trochu zabudli prísť!) a program posledného poobedia a večera bol zase individuálny. Večery sa však väčšinou trávili len v baroch, čajovniach alebo na bowlingu či horolezeckej stene.
Napokon nasledoval náš posledný deň v Opave. Ráno sme sa opäť len Slováci (no dobre, skoro len Slováci) stretli pred školou a cieľom našej cesty bola tentoraz obrovská firma na výrobu liekov. Keď sme prešli cez bezpečnostnú kontrolu, tak nás rozdelili na dve skupiny a obhliadka sa mohla začať! Naše oči mohli uzrieť, ako sa lieky vyrábajú či balia, najsamväčšou atrakciou ale bolo, keď nás obliekli do ochranných plášťov a čiapok a zrazu sme sa až nenápadne začali podobať na osadenstvo našej školskej jedálne. Po skončení tejto exkurzie sme sa vybrali nazad do školy, kde sa začali športové súťaže. Dievčatá hrali basketbal a bez väčšej námahy nad tamojšími študentkami vyhrali. Chalani súťažili vo futbale ale bohužiaľ úspešní neboli. Ale nevadí!
Na úplný záver nášho pobytu sme poslednýkrát absolvovali obed a keď sme sa potom zoskupili pred autobusom, nasledovalo nekonečné a dojemné lúčenie. Potom sme sa všetci „natrieskali“ do autobusu, tam sa ešte trištvrtina osadenstva „lepila po skle“ a vykyvovala a konečne sme vyrazili na rodné Slovensko. Cesta späť bola trochu nudnejšia, ako cesta tam, niektorí si aj pospali. Tentoraz nám ujo šofér pustil Slunce, seno, jahody a my sme sa plní nových zážitkov a skúseností vracali domov.
Keď sme asi o 8:30 vyrazili z konečnej zastávky na Ľadovni, nik ani len netušil, aká bude naša cesta zdĺhavá. Vyrazili sme totiž trochu skoro a tak sme mali až enormne dlhé prestávky v nákupných centrách Ikea a Globus, aby sme do ich školy neprišli príliš skoro. Nálada v autobuse však bola pomerne veselá, Kubko nám hral na gitare a ujo šofér nám pustil Snowborďákov. Nakoniec sme na miesto dorazili okolo pol tretej a hneď sme sa šli naobedovať(ehm k niektorým obedom sa radšej nevyjadrujem...mali tam na výber tri obedy a my sme vždy dostali ten najhorší). Keď sme dopapkali, rozdelili nás k príslušným Opavčanom a všetci sme sa rozpŕchli do našich nových domácností. Večer každý trávil po svojom, ale ráno sme už my – Slováci - museli byť nastúpení pred školou, pretože na nás čakal mestský primátor. Síce nám v úvode povedal, že nás nechce nudiť zbytočnými rečami, myslím, že svoj sľub nedodržal. Po jeho bezpochyby zaujímavom výklade sme sa mali prejsť mestom, ale začalo pršať, a tak z toho nič nebolo. Nakoniec sme teda zašli len do múzea, ktoré sídlilo oproti škole. Tu sme sa mohli ´kochať´ nespočetným množstvom vypchatých zvieratiek (chúďatká), starých mečov a kadejakých listín a obrazov. No aké impozantné....
Potom na nás opäť čakal obed v škole a po ňom sme sa vydali do Hradca. Bol to taký chutný hrádoček, ktorý obkolesovala fakt pekná príroda. Tu sme sa najskôr mohli vybehať, pofotiť, prípadne zhadzovať profesorov zo zábradlia. Potom nás čakala prehliadka hradu a k tomu samozrejme aj záživný výklad. Nakoniec sme sa vrátili opäť do školy, kde si nás znova prebrali českí kolegovia (poniektorí trochu zabudli prísť!) a program posledného poobedia a večera bol zase individuálny. Večery sa však väčšinou trávili len v baroch, čajovniach alebo na bowlingu či horolezeckej stene.
Napokon nasledoval náš posledný deň v Opave. Ráno sme sa opäť len Slováci (no dobre, skoro len Slováci) stretli pred školou a cieľom našej cesty bola tentoraz obrovská firma na výrobu liekov. Keď sme prešli cez bezpečnostnú kontrolu, tak nás rozdelili na dve skupiny a obhliadka sa mohla začať! Naše oči mohli uzrieť, ako sa lieky vyrábajú či balia, najsamväčšou atrakciou ale bolo, keď nás obliekli do ochranných plášťov a čiapok a zrazu sme sa až nenápadne začali podobať na osadenstvo našej školskej jedálne. Po skončení tejto exkurzie sme sa vybrali nazad do školy, kde sa začali športové súťaže. Dievčatá hrali basketbal a bez väčšej námahy nad tamojšími študentkami vyhrali. Chalani súťažili vo futbale ale bohužiaľ úspešní neboli. Ale nevadí!
Na úplný záver nášho pobytu sme poslednýkrát absolvovali obed a keď sme sa potom zoskupili pred autobusom, nasledovalo nekonečné a dojemné lúčenie. Potom sme sa všetci „natrieskali“ do autobusu, tam sa ešte trištvrtina osadenstva „lepila po skle“ a vykyvovala a konečne sme vyrazili na rodné Slovensko. Cesta späť bola trochu nudnejšia, ako cesta tam, niektorí si aj pospali. Tentoraz nám ujo šofér pustil Slunce, seno, jahody a my sme sa plní nových zážitkov a skúseností vracali domov.
